Letom svetom životom

Na istej sociálnej sieti som včera večer zverejnila tento status. Keďže tento blog si môžu prečítať zväčša len neznámi ľudia, s úcty k nim a k menšinovým jemnocitným povahám niektorých blogerov som sa ho rozhodla trošku, povedzme, skrášliť hviezdami, lebo hviezdy sú fajn, hlavne na výložkách. Ale k veci, tu je môj krátky "sociálny" manifest: "po dnešnom 160- minútovom mrazivom vyčkávaní na rýchlik, by skratka ŽSR mala znamenať: Žiadnym spojom rýchlo...ale ako inovátor navrhujem celkom novú skratku, a to CHAK. Význam si nechám radšej pre seba, ale je to niečo o autobusoch.
Šialené. Len týmto slovom by som charakterizovala stav našich transportných prostriedkov. Nič slušnejšie mi totiž nenapadlo. Zámerne som použila slovo transportný, pretože sa cítim ako krabica banánov prevážaná odniekiaľ z Haiti, uskladnená v podpalubí medzi potkanmi. A to som haitské banány urazila, tie sa totiž dostanú na stôl k fajnovým aristokratickým žgraniam, takže nejde o žiadne obité napodobeniny (to mi pripomenulo obedy v družine).
Nejdem s pátosom opisovať rozčarovanie zo stavu našich železníc (a nielen tých), zo zdražovania, rušenia, čakania, neochoty a planých prísľubov. Na to sa rodíme s hrošou kožou, s našou tradičnou imunitou voči vidine "ešte lepších" čias. Nebuďme malicherní.
Spomenula by som ešte jednu, smutno- vtipnú historku, kedy sme boli nútení kvôli nádievke vo vlaku cestovať v chodbe I. triedy a takmer ma počastoval žalúdočným obsahom náš alkoholom značne potúžený, tmavší spoluobčan. Nevraviac o tom, že prvá myšlienka, ktorá mi napadla, bola, kde mám hygienické vreckovky. Boli sme totiž len v Leopoldove. Našťastie príbehy v mojom podaní majú dobrý koniec a preto to ten pán za výdatnej orientačnej pomoci spolucestujúcich úspešne dotiahol až na toalety. Nemusím opisovať, aká pomyselná skala mi v tom momente spadla zo srdca. A pointa? Cestovať našou dopravou nie je vždy med lízať.