Letom svetom životom

Bosými nohami kráčala k okraju starého móla. Naľahko zbitého s kusov konárov nájdených v lese, ktorý sa odrážal na hladine. Ešte ju pichali drobné triesky. Podišla takmer na koniec a chvíľu zostala. Pozerala sa na seba v zrkadle hladiny. Nevidela si tvár. Zvláštne. Voda odrážala jej dlhé, medovo- hnedé vlasy. Odrážala, ako si ich vietor pohadzuje vo svojich neviditeľných rukách. Podišla ešte viac na okraj a na zlomok sekundy jej napadlo, že skočí do hlbokej vody pod mólom a nebude svoje ubolené telo namáhať plávaním a pokusmi o nádych...No tentokrát nie. Ešte nie.
Ľahkým, nepatrným pohybom sa posadila a nohy spustila, až kým sa jej končeky prstov neponorili do slnkom prehriatej tekutiny. Biele ľanové šaty si vyhrnula nad kolená. Aj so šatami sa jej pohrával ten šibal vietor, akoby vedel, že je pod nimi nahá. Zahľadela sa na vrcholce starých dubov, ktoré lemovali jazero, akoby držali večnú minútu ticha..Počula šum vetra o ich ľúbezné, mladé lístie, počula svoj dych a vzdialený spev osamelého vtáka. Znova pozrela na hladinu. Už tam nebol jej odraz. Sedel pri nej vlk.
Nebála sa. Vedela, že neprišiel náhodou. Čakala ho. Teda ju. Bola to vlčica, Mane, nachvíľu opustila svoju svorku. Vedela to. Mysľou si dohodli toto stretnutie už dávno. V podvedomí sa zhovárali už dávno predtým. Poznali jedna druhú. Ešte pár okamihov sa pozerala len na jej odraz. Pripadala jej taká vznešená, že sa neodvážila pozrieť na ňu okamžite....Pomaly, pomaličky otočila hlavu a pozrela do jej sivých očí. Bola v nich múdrosť, divokosť, život aj smrť. Jej oči boli obrazom duše oboch, hovorili na ňu.
- Ljussa. Bojíš sa ma?
- Odkiaľ vieš, ako sa volám?
- To som sa nepýtala...
- Nie.
- Mala by si sa.
- Viem.
- Si múdra, aj keď nerozvážna. Ľudia sa ma boja privolať.
- Ľudia sa boja počuť pravdu.
- No dravo po nej pátrať tiež nie je rozumné.
- Mám rada tajomstvá, no ešte radšej ich odkrývam. Lákajú ma, cítim túžbu, chlad na koži a oheň vo vnútri.
Mane odvrátila zrak na obzor a trochu naklonila svoju sivú hlavu- Láka ťa vojsť do lesa?
- Áno.
- Raz ťa tam vezmem..Ale o tom rozhodnem ja, rozumieš?- a pritom cítila jej prenikavý pohľad na tvári.
Ljussa nepatrne prikývla.
- Cítim z teba strach. Nebojíš sa však mňa, ani lesa.
- Vieš čoho sa bojím..Tak prečo sa pýtaš?
- Stále neveríš ľuďom. Cítim to, stále máš pohľad ponorený do tieňa.
- Ako sa ho zbavím?- spýtala sa Ljussa a pozrela na Mane.
- Odpoveď máš v sebe. Všetko sa veľmi skoro zmení. Cítiš to rovnako, ako keď sa blíži búrka, ako keď dážď pokropí suchú hlinu a ty ucítiš jej vôňu. Neboj sa lásky, lož a bezcitnosť sú klietkou pre veľké činy a pravdu. Dušu máš stále voľnú a tak to aj bude. Čoskoro ti láska vráti iskru do očí, rozjasní ti tvár aj myseľ, opäť budeš lietať ako kedysi.
Ljussa sa nadýchla. - Budeš mojím radcom aj ďalej? Navštíviš ma v snoch?
Aj keď Mane ani teraz neprehovorila slovo, už ani ich mysle sa nepočuli. Pozerali sa na svoje sivé odrazy na hladine. Voda ich spájala vedno, prenikali jeden do druhého. Dievča zatvorilo oči. Na ramene a na šiji ucítila teplý dych. Cítila jej srsť, azda sa jej aj dotkla. Potom všetko stmavlo, utíchlo.

O pár sekúnd sa prebrala z polospánku malého mesta a vedela, že na tom brehu jej Mane dala svoju poslednú odpoveď.