Letom svetom životom

Vykračujem si v slnečnom, zaprášenom a mrazivom popoludní centrom mesta. Tajne sa prizerám páriku predo mnou Ani ja by som tie ruky neodlepila. Pripadalo mi úchylné sledovať ich, tak som radšej odvrátila zrak do slnka. Vydržalo mi to asi tak minútu kým som dobre miereným kopancom netrafila do najbližšieho šutra. Neviem akou podivnou asociáciou, ale prišlo mi na myseľ: čo vlastne znamená pojem ľudská hodnota? No keďže sa mojimi myšlienkovými pochodmi nezaoberám, nazvime túto otázku irelevantnou.
Kde som to skončila? Aha, ideály. Takto. Nemáte dočinenia s puritánkou, zatrpknutou starou pannou, ani obmedzenou hysterickou pracovníčkou bývalého JRD. Nepožrala som ani všetku múdrosť, aby som pochopila, ako sa ten úžasný civilizačný a technický boom vyhral s naším psychickým vývojom. To ani nespomínam bezchordátové indivíduá, ktoré asi vyskakujú zo zeme ako trpaslíci v Pánovi Prsteňov, alebo čo. Inak to pri ich narastajúcom výskyte hádam ani nie je možné. Byť nemenovanou političkou a aktivistkou ako pani Norika M. z P., nariadila by som aj im povinnú sterilizáciu.
Blogy sú parádna vec- môžete tu donekonečna vylievať svoje smútky, zdesenie, znechutenie až zhrozenie. Aj za cenu, že si to absolútne nikto neprečíta. Nevadí. Vyslovene ma trápi jedna vec, a to už pekne dlhú dobu a čoraz intenzívnejšie- že naše človečenstvo sa rúti do intergalaktickej prdele a vôbec si to neuvedomuje! Keby som mala začať životným prostredím a vzťahu rôznych odľudov k prírode, cez slzy sklamania by som tento článok ani nedopísala. Tak z iného súdka, nalejme si trochu tej morálnej vodky.
Aj mňa matka porodila do tohto divého sveta, kde si väčšina berie to chce zmysle hesla: po mne potopa. Materiálny, uponáhľaný, skorumpovaný a spolitizovaný svet, kde každý človek má inú hodnotu, ak vôbec aj nejakú. Kde je všetkého dostatok a napriek tomu dobrovoľne hladujú kvôli chorým výstrelkom doby. Kde sú city prejavom slabosti a rodina je len oficiálny právnicky výhodný zväzok. Kde sa všetci ponáhľajú za tým, aby mali čo najviac peňazí, najväčšie domy, najdrahšie autá, handry a hodinky. Moc a sláva, vysoký spoločenský status- áno, to je ono, vážení! Len aby sme sa z to nakoniec neposrali. Toto, že majú byť tie ideály? Veď to je všetko tak pominuteľné, až to mrazí. O všetko je možné prísť v jednej sekunde, stačí bankrot, krach na burze alebo požiar. Kričím do tmy, no nikto nepočúva...
...tak kde sú tie vznešené cnosti a hodnoty? Ironicky ohŕňaš nosom, že je to sentimentálne, staromódne a patetické? Ale skutočné, tak si nerob vrásky medzi obočím, zlato. Kde je priateľstvo a lojalita? Kam zmizla láska a oddanosť? Kde je to vrúcne objatie a úprimný smiech a slzy? Kde je tá skutočná osobná sloboda bez konformít a strojených oficialít? Ľudská prirodzenosť a zároveň nesebeckosť? Mohlo sa toto stať, že aj keď je nás na Zemi čoraz viac, naša samota priamou úmerou rastie?
Prečo sme zabudli dotknúť sa dažďa? Počúvať vietor a drozdy na svitaní? Vedieť zo vzduchu vycítiť, že sa blíži búrka? Rozoznať jemné vibrácie prichádzajúcej spriaznenej duše? Zabudli sme len tak zastaviť a snívať, byť sám sebou a so sebou. Cítiť, milovať a žiť. Zabudli sme, odkiaľ sme prišli, kto a čo je zdrojom nášho života. Žijeme vedľa seba, ale cez hustú clonu na očiach sa vidíme matne ako cez mliečne sklo. Nevieme sa k sebe priblížiť, cítiť dotyk a teplo druhého. Nevieme počuť v ušiach už ani svoj tep. Stávame sa mramorovými sochami..