Letom svetom životom

Klasika...Ráno v zafajčenej kuchyni so zázračnou dávkou kávy.. Ale niečo je predsa inak. Niektorí tomu hovoria osvietenie, iní vytriezvenie.. Áno, vytriezvela som. S poslednými dávkami šumivého vína v krvi... Iróniou je, ak sa pokladáte za inteligentného človeka, ale niektoré veci si proste musíte posrať sami, aby ste potom prišli na to, že melón a pivo jednoducho nejdú dokopy... Koľkokrát som v hlave počula ten morálny hlas emancipovanej sufražetky- nedám sa zlomiť, teraz už nie...A opäť príde niekto, kto vám tú pekelnú múdrosť odkopne na míľu ďaleko. Stalo sa. Aké primitívne jednoduché...
Jednoduché pre toho, kto sa tvári milo, múdro a bohovo hamletovsky zaujímavý. Cítite sa s ním, že on vám hádam rozumie, počúva, je pozorný, jednoducho sa s ním cítite ako Grace Kelly. Lenže ono tých princezien cez prah bytu preniesol viac. Zhrnuté v jednoduchom súvetí- príde si, očarí a odíde. No stále nestráca svoj šarmantný úsmev, veď sú tu aj ďalšie potenciálne obete. Môže sa to zdať ako súca genetická a psychická výhoda- tajomná zvodnosť, sexappeal, možno image zlého chlapca. Nie vážení! Je to lep, ktorý zaberá aj tie najskúsenejšie povahy statočne odolávajúce všetkým (blesko)zvodom a klišé tohto sveta. Jed, ktorý sa pomaly a nezadržateľne šíri, znásobený zrýchleným tepom pri úsilí utiecť.
Vraj je v každom z nás chuť meniť zlé charaktery ľudí v okolí. Ehm, oprava, toto je skurvená výbava ženského pokolenia, daň za ešte neviem čo. Niekto na to verí, ja už nie.. Posledných zvyškov tejto futuristickej vízie sa zbavujem. Zhadzujem ich ako trestanec okovy pri definitívne poslednom pokuse o útek. Pretože za určitou mentálne- vekovou hranicou sa tento mužsko- pygmalionský prerod osobnosti už nedá uskutočniť. Umocnené matkou prírodou a so silnou koncentráciou konskej dávky egoizmu a iných halucinogénov. Možno spokojnosť so sebou samým a bezcitnosť. To sú totiž vlastnosti silného jedinca dnešných dní. Hrošia koža úspešných ľudí. Ľudí, ktorí si jednoducho zoberú to, čo sa im práve páči s vedomím, že ak ich to omrzí, pôjdu o dom ďalej.
Celé mi to pripomína filmový a divadelný svet. Poznáte to, že niektorých hercov máme v hlave zakorenených ako "tie suky", "tí tragédi a smoliari", "tí veční milenci". Presne tak to chodí. Aj herec sa dlho načaká, kým po dlhom úsilí a trpezlivosti dostane príležitosť ukázať, že je pripravený zahrať aj niečo viac. Aj Richard spieva "Už dávno nepoznám, čo znamená láska.." a potom "Už chvíľu milujem iné farby ako čiernu." Ikra nádeje na zmenu? A tento pán snáď o tom niečo vie. Ale čo s nami, "nehrošími" povahami? Jednoducho budeme pravidelne vyplavovať svoje dočasne trvalé zhnusenie na blogoch, sociálnych sieťach a u terapeutov. Hovorí sa tomu katarzia.