Letom svetom životom

Po dlhšej odmlke som zasa späť. S ďalším repertoárom zážitkov, myšlienok a nových ľudí v mojom živote. Ale píše to ten starý človek. Vlastne myslím starý vzhľadom na to, kedy som blogovala, alebo aká som bola predtým? Lebo ak je to v koncepcii k minulosti, tak by som mala písať nový- nie som ako kedysi. A to je možno smola.
Keby tento blog písalo moje ja, dajme tomu 5 rokov dozadu, čítali by ste články a riadky dospievajúcej dievčiny, teda podľa občianskeho už dospelej. Len tá hlava nie a nie na to prísť, že by sa už mala uvedomiť. Dobre, mala som na to privilégium hlúpej a neskúsenej hlavy. Kedysi táto hlava nerobila rozdiely medzi priateľom, kamarátom a známym a nebol jej vedomý ani fakt, že nie je úsmev ako úsmev. Že je nutné raňajkovať, aby ste neboli ako veľryba a že je múdre pred spaním sa odmaľovať aspoň kvôli druhým. Že niektoré veci sú zadarmo, hoci sa ich nemôžeme dotknúť. Že láska nie je ružová ani sladká, nie je priehľadná ako voda z prameňa, ale často v nej pláva niečo navyše- zväčša nechutné a chorobné. Že život nie je len o príjímaní, ale aj dávaní a že nič (a nikto) netrvá večne. Že čas je naozaj relatívny a prchavý ako otvorená fľaša čpavku. Fajčenie som si ako hnusný zlozvyk nechala na neskôr- aby som mala stále na čo prísť. Beztak to bolo príliš veľa zistení na jednu ženskú hlavu, na jedno jemnocitné srdce
V prechodnej fáze, ja ju volám tranformačná (alebo aj očistná aby som bola presnejšia), nebola práve najveselšia a preto som vtedy svoje ja nepúšťala ani medzi ľudí- videli by zlomenú ženskú s diagnózou 1,5ročnej depresie, so sklonmi k hystérii a zúfalstvu. Týmto chcem poďakovať ľuďom znalých mojich bývalých pomerov, že ma nezavreli do Pezinka. Ani že mi nedovolili prepiť sa až na Prednú Horu. By som si pocestovala.
Retrospektívna analýza. S odstupom času a nazbieranými rokmi. Nie som múdrejšia, vtipnejšia a neverím si viac či menej ako predtým. Nemám ani viac peňazí, ani vrások na čele. Nepribudli mi rapídne priatelia, kilogramy a ani počet bývalých milencov. Nemilujem svoju rodinu ani menej ani viac, nezmenila som ani vierovyznanie a životné hodnoty. Nemám o nič plnší šatník a ani viac (ne)splnených snov. A predsa som iná. Prečo?
Klišé s rozmermi vyžratého brava, ale ako rátam, tak rátam, vždy mi vyjde vzorec: skúsenosti x možnosť rozhodnúť sa. Všetky zlé aj dobré voľby, ktoré určili naše ďalšie smerovanie a tým aj druhých ľudí. Rozhodujúce víťazstvo alebo definitívny pád na hubu. Samozrejme sa skandovania a asistencie Murphyho zákonov. Ak sme rozhodnutie odkladali čo najdlhšie, okolnosti nás odhodili či priam penaltovo odkopli, priamoúmerne času nášho vyčkávania, na iné miesto. Presne ako keď vidíte igelitové vrecko či tašku, ktoré vietor odfukuje rôznym tempom a smerom po rušnej ulici. Aj my sme také igelitky z Tesca. A život je ich vietor.