Letom svetom životom

Danny Kaye vyslovil jednu vetu: "Speváci pop music sú mladí ľudia, ktorí prestanú byť spevákmi, hneď ako vypnú elektrinu."

Zasmiala som sa. Úprimne. Medzi prívržencov popu rozhodne nepatrím. Otec mi dal privoňať k The Police, Duran Duran, Rolling Stones alebo Depechce Mode. Za to velebím Pána doteraz. To mi odmalička pomohlo vyhnúť sa rôznemu davovému šialenstvu, uplakanej tváričke a dileme typu "Páči sa mi Paddy alebo Angelo?" Tieto mená patria medzi tie, ktoré sa mi bohužiaľ násilne vryli do pamäti a zatiaľ sa mi ich nepodarilo vytesniť do nevedomia.
Som úchyl na objavovanie novej hudby. To ma napĺňa pocitom, ktorému sa hádam vyrovná len orgazmus. Hľadám ju všade. V odporúčanej hudbe na Tyrura.com, na festivaloch, na Fm-ku, od podobne orientovaných kamošov. Najlepšie na tom je, že som tým hudobným vkusom nainfikovala viacerých. Dobrovoľná infikácia.
Kedysi mi jeden chalan povedal, že počúvam nemožnú hudbu. Dotklo sa ma to, pretože ja som jeho komerčné atrapy počúvala bez kritiky a bez sarkazmu. A nielen preto, že to bolo počúvané v jeho aute. Hlásam slobodu,pokiaľ sa ma niekto nesnaží "preonačiť" na to jeho.
Som zlá keď počúvam kapely o ktorých jakživ 95% ľudí nepočulo? Hudba mi pomáha vyjadriť, aká som. Čudná, svojská, idúca proti múru aj prúdu. Bez plytkého textu a rečí. Nezáleží na tom, aká je rôznorodá,odkiaľ je,aká je stará a koľkých osloví. Podstatou je posolstvo. Energia, ktorá prejde telom ako elektrina. Ako zdrogovaná s priblblým úsmevom hovorím: "To je ono!"
Múza s harfou otvára obzory, inšpiruje, prebúdza z otupenej letargie. Núti nás premýšľať a zakáže zabudnúť. Teší aj rozplače. Hudba je sloboda. Hudba je identita. Hudba je stav mysle a pravdou zároveň.